Po vzniku ČSR nebolo zamestnanie a občania odchádzali do cudziny. Známe sú miesta Hedeš, Bábolna, Palanka, Torontárska a iné. V roku 1918 istý podnikateľ z Rimavskej Soboty menom Vitíz otvoril baňu na uhlie v osade Žiarce. Pri ťažbe uhlia zamestnal však len 7 - 10 robotníkov z obce, ostatných si priviedol svojich. Furmani odvážali uhlie do Hronskej Dúbravy a odtiaľ bolo dopravované vlakom do Rimavskej Soboty. Ťažba uhlia trvala však len 3 roky. Snáď pre zlé komunikačné spojenie bola v roku 1921 zastavená. Je známa z ústneho podania aj taká verzia, že baňu odkúpil majiteľ handlovských baní a z konkurenčných dôvodov ťažbu zrušil. V tom čase bola zrušená i parná píla v osade Ihráč - Píla, ktorú okolo roku 1900 postavil istý podnikateľ z Ružomberka menom Králiček. Tu však pracovalo tiež len málo mužov.

Občania naďalej odchádzali na polročné poľnohospodárske práce za hranice najmä do Francie, Rakúska a neskoršie na južnú Moravu. Doma v poľnohospodárstve pracovalo asi 24 rodín ako samostatní roľníci, na že1eznici asi 30 mužov ako robotníci a 12 mužov ako drevorubači. Najväčšia nezamestnanosť bola v roku 1927 - 1932, kedy i zastupiteľstvo obce uvažovalo o tomto probléme a vyriešilo ho tak, že v tých rokoch sa začalo s prestavbou vicinálnej cesty od mlyna po hornú kaplnku. V letnom období tu našlo prácu asi 60 mužov. V spise č.473/30 sa uvádza, že pri príležitosti osláv prezidenta republiky dostali podporu, ako nezamestnaní desiati občania po 50,- Kčs. Inak bola nezamestnanosť riešená žobračenkami, ktorých sa v obci vydávalo asi 60.

Starostlivosť o kultúrny život prináležala od najstarších čias miestnym učiteľom. V roku 1920 vtedajší správca školy Peter Hanula nacvičil prvé divadlo, ktoré sa odohralo na Vianoce v škole. Dňa 26.4.1925 obecné zastupiteľstvo prerokovalo a zároveň i schválilo zriadenie obecnej knižnice a na rok 1926 vyčlenilo z rozpočtu obce 1,-Kčs na občana.

V roku 1936 mala obecná knižnica 150 zväzkov; uvádza sa v spise č. 148/36. Neskoršie po roku 1936, keď mládež začala postupne odchádzať do kremnických škôl, sa divadelná činnosť viac prehĺbila. Stalo sa tak pričinením študujúcej mládeže za spolupráce s miestnymi učiteľmi. Boli to Juraj Švec, Laurinc Struhár, ktorý maľoval i kulisy, Július Vozár, Ján Najšel, Juraj Tomášik. Medzi ochotníkmi boli schopní i neštudujúci a to Július Struhár zo Žiarec, Katarína Mojžišková, Anna Víťazková, Jozef Marichel a iní. Divadlo sa hrávalo na primitívnom javisku - bíni v učebni školy a to vždy na Vianoce alebo Veľkú noc, keď bolo doma najviac občanov. Po ukončení sa javisko rozobralo a uložilo na školskú poval. Lavice na sedenie sa brávali z kostola z chóru a pre vzácnych hostí sa požičiavali stoličky od občanov. Činnosť tohoto divadla dopĺňali potulní divadelníci s bábkami väčšinou z Čiech, ktorí prišli do dediny v maringotke s konským poťahom. Hrávali tiež na svojom malom javisku v Škole alebo v hostinci. Ďalej to boli artisti s menším artistickým vystúpením alebo premietači nemých filmov s ručným točením, ktorí na projekčnú žiarovku používali akumulátor. Najviac chodili kúzelníci. Všetci títo, keďže do obce Dprišli často v maringotke s celou rodinou, brali ako vstupné i potraviny najmä vajíčka, prípadne kôš sena pre kone, čo veľmi vyhovovalo deťom, pretože skôr sa doma dostali k vajíčkam a senu ako k peniazom. Do kultúrno - osvetovej činnosti možno započítať i oslavy štátnikov a pamätných či spomienkových dní poriadaných školou, kde okrem programu žiakov odzneli i prednášky o živote a diele oslavovanej osoby, prípadne o význame príslušného dňa.

Ku koncu dvadsiatych rokov už na zábavách jedného muzikanta gajdoša, či harmonikára vystriedala skupina troch - Štyroch muzikantov. Z najstarších spomínajú Jozefa Beclera staršieho ako huslistu a Štefana Rafaelisa staršieho tiež ako huslistu. Pred druhou svetovou vojnou existovala v obci už ľudová muzika v zložení: Jozef Žbirka - husle, Ján Štefan - husle, po ňom Michal Sedliak, Ondrej Struhár - basa. Michal Tomášik - cimbal, po ňom Ján Florovič a Štefan Žbirka. Po roku 1940 v kultúrnej činnosti nastal značný obrat. Vtedy začala dorastať druhá generácia študujúcej mládeže, ktorá v období druhej svetovej vojny divadelnú Činnosť značne prehĺbila a rozšírila z dvoch predstavení ročne na 4 a okrem toho ešte akadémie a večierky. Túto generárciu ochotníkov viedol obetavý divadelník a režisér amatér Jozef Becler ml., vtedy ako starší študent Gymnázia v Kremnici. Rozvoj činnosti podmienilo a ovplyvnilo vybudovanie sály s javiskom. Táto sa vybudovala z bývalej pajty hostinského Jindricha Meissla po jeho odchode. Ochotníkov bolo už o hodne viac, pretože na kremnickom gymnáziu študovalo asi 10 a na meštianskej škole asi 20. Opäť medzi študujúcu mládež veľmi dobre zapadli i ostatní a to najmä Michal Bajnok, Emília Danková, Veronika Brhlíková, Paulína Beličková, Júlia Zaťková, Štefan Rafaelis, Emília Víťazková a iní. Vybudovanie sály, ako to občania nazývali až do zbúrania /často sa jej ušiel i názov „židova pajta"/, urobilo obrat v kultúrnom a spoločenskom živote v obci. Bolo kde sa zhromažďovať, bolo kde poriadať zábavy či divadlo, večierky a podobne. Keďže adaptačné práce, ktoré sa započali v lete v roku 1941 neboli do Vianoc dokončené, nebola ešte vnútorná omietka a okná a aby sa zakryl nepríjemný vzhľad starých múrov a neomietnutých nových, pokryli sa steny jedľovou čečinou. Takže prvá tanečná zábava tu bola na Vianoce 1941. Tým, že mládež dostala priestor „sálu s javiskom", čo bolo na tú dobu pre našu obec veľkým pokrokom, vznikla medzi mládežou intenzívna divadelná činnosť. Každý prispel na dokončenie prác. Za finančné prostriedky z prvých zábav a divadiel zakúpil sa materiál a to laty na kulisy na píle Juraja Kostriana, celulózový papier na kulisy v Celulózke v Martine a dosky na lavice na píle v Nevoľnom. S finančnými prostriedkami sa veľmi prísne hospodárilo. Pokladníkom SSM bol Ferko Mihál a ten veľmi poctivo a statočne strážil každú korunu. Rámy na kulisy, lavice robili po večeroch pri petrolejových lampách mladí stolárski učni Michal Bajnok, Gustáv Mališ, Július Páchnik, Ján Janovič a Kamil Rafaelis. Zintenzívnila sa činnosť SSM. Každú nedeľu po omši sa konala schôdza vždy s novým kultúrnym programom. tvorby z básní, článkov, scénok a hudobných vystúpení. V roku 1944 vystúpil u nás divadelný súbor z Repišťa a so spevohrou „Ej, horičká zelená", pod vedením nášho rodáka Ignáca Víťazku, ktorý tam pôsobil ako učiteľ.

Od roku 1946 bola činnosť spestrená tým, že vtedajší správca fary vdp. dekan Ambróz Steinhübel založil 20 členný miešaný spevokol. Nacvičil viacero nábožných piesní, ktoré sa spievali v kostole a v roku 1947 vystúpil tento spevokol na akadémii katolíckej mládeže za jeho dirigovania v sále.

Pretože Život sa začal postupne modernizovať, začalo sa uvažovať aj o výmene ľudovej muziky za modernejšiu - džezkapelu. Na návrh huslistu Jozefa Štefana boli zakúpené v Moravskej Ostrave džezové nástroje a to Es-alt saxofón, 120 basovú harmoniku a bubny. Peniaze vo výške 30 000,-Kčs požičal Dominik Struhár od hasičského zboru. Obsadenie kapely bolo nasledovné: Jozef Štefan mal vlastné husle, bol vedúci a cvičiteľ, Július Hric saxofón, Pavol Florovič harmonika a Jozef Lacko bubny. Kapela spočiatku hrávala zdarma, lebo splácala pôžičku. Po dvoch rokoch prevzal hru na harmonike Ján Roob. Neskoršie bol zakúpený saxofón B-tenor, na ktorom začal hrať Cyril Struhár, potom Jozef Roob. Pretože záujemcov o hru na nástroje bolo viac, prikúpili sa dva klarinety, trubka a prejavili sa i ďalší muzikanti a to Jozef Tomášik, Július Víťazka, Jozef Skrovný, Ján Baláž, Marián Matúška, Július Matúška a Blažej Rafaelis.

Rozchodom generácie štyridsiatych rokov /bola to generácia narodená v rokoch 1923 - 1930/ nastal v obci určitý útlm. Príčin bolo niekoľko. Jednak z obce mnohí odišli, potom to bola zmena v politickom živote po roku 1948, odkedy osvetová činnosť a kultúra vôbec začala byť politicky jednostranne orientovaná a riadená direktívne profesionálnymi pracovníkmi. V roku 1953 bola utvorená „osvetová beseda", cez ktorú sa organizačne plánovali a zabezpečovali všetky kultúrno - osvetové podujatia. Mala svojho správcu, ktorý vypracovával plán a činnosť organizoval. Prvým správcom osvetovej besedy bol riaditeľ školy Július Vozár a posledným v rokoch 1982 -1989 učiteľ Štefan Barcík. V päťdesiatych rokoch hrávalo sa divadlo už málo. Do obce prichádzalo putovné kino z Krajského filmového podniku v B. Bystrici. Tento si vozieval i agregát, kedze v obci nebola ešte elektrina. Po elektrifikácii obce v roku 1958 bol zakúpený filmový prístroj na projekciu 16mm filmu. Celovečerné filmy sa požičiavali za poplatok z Krajského filmového podniku v B. Bystrici. Toto urobilo za divadlom bodku. V šesťdesiatych rokoch prejavil snahu o obnovenie činnosti divadla Jaromír Janovič, no nenašiel pochopenie u ostatných, naviac divadelná sála bola už v dezolátnom stave. Od roku 1969 politizácia nadobudla ešte väčších rozmerov. Prejavilo sa to najmä v oslavách výročí pamätných dní a udalostí, na ktoré okrem slávnostného referátu pripravovala škola a soc. zväz mládeže kultúrny program. Činnosť zložiek národného frontu bola riadená MV NF cez osvetovú besedu "Jednotným plánom", ktorý vypracuvával správca OB. Na plnení tohoto plánu sa podieľali všetky zložky NF podľa svojho charakteru. ČSČK organizoval zdravotnícke akcie, prednášky a besedy s lekármi, večery otázok a odpovedí, hromadný odber krvi a pod. Taktiež poriadal tanečné zábavy. Zväz žien poriadal spoločné páračky spojené s besedou o knihe, kurzy Šitia, výstavky ručných prác, kurzy varenia a pečenia a tiež zábavy. Zväz Žien prejavil snahu o obnovenie tradičného palicového tanca s maškarami po dedine cez Fašiangy. Podarilo sa to však len niekoľkokrát, potom to zaniklo. Zanikla aj džezkapela a nástroje boli rozpredané za zostatkovú hodnotu muzikantom, ktorí hrali ako poslední.

Po otvorení nového kultúrneho domu v roku 1982 vznikla hudobná skupina už moderná bigbeatová v zložení: elektronický organ Jaroslav Hric - Matúška, sólová gitara Peter Štefan, rytmická gitara Július Rafaelis, basová gitara Ján Belička a bubny Jozef Môc. V roku 1988 nastala v obsadení podstatná zmena, ktorá stále pokračuje.

V roku 1982 Jaroslav Janovič oživil činnosť divadelného krúžku, ktorý dva roky viedla učiteľka na dôchodku Matilda Florovičová. Ako herci prejavili sa Magda Srnková, Zuzana Zaťkovičová, Zdena Zaťkovičová, Jana Struhárová, Jana Janovičová, Alena Švecová, Alena Barátová, Peter Bajnok, Jozef Bajnok, Michal Janovič, Peter Srnka a Jaroslav Baláž. Krúžok pracuje aj v súčasnosti ovšem v novom obsadení.

Mimoriadna pozornosť je venovaná miestnej knižnici, ktorá už od roku 1951 má pravidelnú prevádzku s vhodnou miestnosťou. V súčasnosti je umiestnená v kultúrnom dome, má 5 202 zväzkov, 60 stálych čitateľov a ročne nad 1 500 výpožičiek. Má svoju vedúcu, otvorená je každý piatok popoludní.