Okrem povier, ktoré sa viazali k Vianociam, boli zaužívané povery až do druhej svetovej vojny, týkajúce sa najmä dobytka a ochrany majetku. Verili najmä bosoráctvu a strigônstvu, ktorému pripisovali dorobeninu a zočinu. Žabám ropuchám pripisovali vlastnosť, že je to premenená striga. Ak uhynul dobytok mnohokrát, obviňovali určitých ľudí, ktorí im dorobili /v podstate to znamená zle priali alebo zakliali/. V dedine bolo niekoľko takých občanov, pred ktorými si dávali ostatní pozor, pretože mali túto zlú moc. Ak bývalo v jednom dvore viac gazdov, tak gazdiná, ktorá podliehala poverám, zakrývala mlieko

pod zásteru, aby suseda nevidela. Podobne mali obavu, že kravy stratia mlieko, ak pri donesení mlieka do kuchyne prišla do domu cudzia žena. Aby proti takýmto neduhom uchránili dobytok, tak ho na prvú pastvu na jar vyháňali vianočným prútom. Pri podozrení z choroby okiedzali dobytok čistcom - prišlo mu z očú. Z týchto dôvodov, aby pred zočinou gazdovia ochránili žriebä, zašívali mu do červeného súkna trochu čistcu a uviazali ho žriebäťu na krk. Dorobenie verili aj v spojitosti s človekom. Ak niekto zomrel mladší ako obvykle alebo starší na nemoc, ktorá sa podľa popisu viaže dnešnej rakovine, podozrievali taktiež určitých ľudí z dorobeniny. Celkom určite tomu verili, ak postihnutý žil s podozrivým Čo len v najmenšom nepriateľstve, alebo mal s ním predtým nejaký spor. Proti zočine uväzovali aj malým deťom na ruku červenú niť. Vyššiu moc pripisovali niektorým osobám - veštcom a vešticiam z iných obcí, ktorých mená boli v dedine známe. V prípade potreby ich príslušný občan do domu priviedol. Známy je prípad z tridsiatych rokov, keď sa gazdovi pri oraní pozemku Za školou splašili kone. Potrhali postroje a ušli do dediny. Gazda ich nemohol sám udržať, veril, že majú dorobené, a preto priviedol veštca.

Taktiež verili mátohám a strašidlám. Ešte i po druhej svetovej vojne sa vyskytli prípady, že niekto zažil neuveriteľný a nevysvetliteľný prípad. Starší občania vedeli popísať miesta, na ktorých máta i v ktorú hodinu a čo máta. Takéto miesta určovali Pod majerom, na Lazoch v Kundratovej, na Buroví, kde ako mátohu uvádzali ženskú postavu v bielom - nevestu, ktorú vidávali nielen v noci ale i cez deň. Ďalej Prieberovské lúky, kde bolo počuť detský plač a šum po lese. Pri kaplnke sv. Jána, kde bolo počuť zvuky ako pri praní piestom. Taktiež bolo vidieť záhadné svetlo pohybujúce sa obďaleč v smere idúceho rovnakým tempom. Záhadné svetlo videli často i na cintoríne, odkiaľ vždy videli vybehnúť veľkého psa. Ak sa prihodilo občanovi, idúcemu po ulici, v noci niečo nezvyčajné a niekto v tú noc zomrel hovorili: „To si stretol toho božieho posla". Taktiež verili, že mŕtvy po pohrebe sa do siedmych dní príde ešte rozlúčiť, preto dávali pozor na rôzne zvuky.