Začiatkom 70. rokov 16. storočia sa podľa rozvrstvenia obyvateľstvo Jas­trabej členilo na bohatšiu vrstvu sedliakov /kolóni/ a želiarov /inqulíni/. Medzi sedliakov ako najbohatšej vrstvy dedinského obyavateľstva vlastniaci alebo užívajúci pôdu, pričom k jej obrábaniu používali vlastný záprahový dobytok. Želiari tvorili samostatnú zložku dedinského obyvateľstva, vlastnili dom, pôdy mali málo alebo ríijakú. Nemali záprahový dobytok, ktorý si požičiavali, niekedy do prenájmu aj pôdu. Z radov sedliakov a želiarov bývali volení richtári a prísažní /boženíci/. Najchudobnejšiu vrstvu tvorili podželiari /subinquilíni/, títo nemali dom, bývali v nájme u sedliakov a želiarov. Podže­liari obrábali len prenajatú pôdu, nemohli sa zúčastňovať volieb. Dedinu spravoval richtár s prísažným /boženíkom/, v neskorších obdobiach sa volili dvaja prísažní.

Pri urbárskom súpise v r. 1572 za richtára Jastrabej Michala, čo je prakticky aj prvá zistená konkrétna osoba v tejto funkcii, sa napočítalo 20 štvrtinových celých usadlostí a 2 štvrtinové polovičné usadlosti. Štvrtinové celé usadlosti vlastnili osoby, zaradené v súpise do kategórie sedliakov, richtár Michal,

Šimon Hustovic (zapísaný vo forme Hwstowicz), Valentín Balašovik (Balasowik), vdova Barbora, Michal Tepuška (Thepuska), Ondrej Zraba, Ambróz Katina (Kathina), Baláž Henzel (Henczel), vdova Marta, Ján Tepuška, Anton Varga, Ján Matyk, Štefan Synko, Juraj Šubak (Swbak), Marek Novik (Nowik), Bernard Matik (Mathik), Gašpar Tepuška, Imrich Ztuzar /Zthwzar, Struhár?), Jakub Kuban, Juraj Tepuška. Jakub Ambruškovic a Ján Gregor mali v držbe štvrtinové polovičné usadlosti. Medzi želiarov sa do urbárskeho súpisu zapísali Benedikt Sinkovic (Sinkowicz) a Pavol Makuš (Makws), títo platili panstvu v S v. Kríži na sv. Michala každý po 12 denárov.

K povinnostiam poddaných, vlastniacich usadlosť alebo jej časť, prináležalo panstvu platiť na sv. Juraja 1 zl. a 12 denárov z celej usadlosti, z polovičnej 56 denárov. Na sv. Michala platili už menej, z celej usadlosti 1 zl., z polovičnej 50 denárov. Vlastníci koni a dobytka panstvu napr. za koňa alebo vola museli odviesť 20 denárov. V dedine sa vyberala daň tzv. podymné, závisejúca od počtu pecí. Za jednu sa ročne platilo 9 denárov. Okrem robôt a peňažných dávok, panstvu sa odvádzali aj naturálie. Z celej usadlosti museli odovzdať 8 meríc ovsa, na Nový rok povinnosť dodávky dreva, čo mohli nahradiť peniazmi vo výške 12 denárov. Ďalej odvádzať dávky od včelích úíov, ulovených srncov, oviec a kôz.¹¹ Peňažné a naturálne dávky v značnej miere vplývali na sociálne postavenie obyvateľstva stredovekej dediny.

V období začiatku 70. rokov 16. storočia sa vyhotovil aj portálny súpis, ktorý dopĺňa mozaiku poznatkov o Jastrabej. V stredovekom období feudaliz­mu sa portálne súpisy spracovávali na podnet najvyššieho úradu finančnej a hospodárskej správy kráľovstva, Uhorskej komory. Na realizácii súpisov sa najviac podielali stoliční (župní) úradníci. Základ portálnej dane vychádzal z jednotky, ktorú tvorila brána /porta/, v podstate počas 16. storočia sa brána stotožnila s obývanou celou poddanskou usadlosťou /sessio/. Brána /porta/ ako jednotka vyjadrovala základ pre vyrúbenie štátnej dane a predstavovala jeden z ukazovateľov demografického vývoja v otázke obývanosti dediny. Brána uzatvárala celú poddanskú usadlosť, v nej podľa historických výskumov mohlo bývať 3 až 5 rodín, bránuportu často stotožňovali s dvorom. V Jastrabej sa v r. 1572 vykázalo 5 1/4 porty, v Nevolhom 2, Bartošovej Lehôtke 2 1/4, Pitelovej 2 a Starej Kremničke 4 3/3.¹² Z hľadiska demografického pre dané obdobie je evidentné prvenstvo Jastrabej v obývanosti okolitých dedín, patriacich pod svätokrížske panstvo.

Pre porovnanie situácie neskôr, v r. 1596 sa v portálnom súpise Tekovskej stolice v Jastrabej uviedli 4 porty, Nevoľnom 1/2, Bartošovej Lehôtke 2 1/4 (totožný stav ako v r. 1572), Pitelovej 2 1/2 porty.¹³ Oproti roku 1572 sa počet port v Jastrabej v r. 1596 znížil o 1 1/4. Určite jedným z faktorov tu zohralo dôležitú úlohu nebezpečenstvo tureckej expanzie, účasť obyvateľov vo vojsku zemepána. Všeobecne u dedín severného Tekova sa zaznamenal znížený počet port.

Popri štatistických ukazovateľoch urbárskych a portálnych súpisov, pre poznanie demografického ale aj hospodárskeho vývoja Jastrabej, sú nim po­dobné dikálne stoličné súpisy. Pri nich sa za jednotku daňového základu rátal rez (dika, rováš). Výška dikálnej dane závisela od počtu členov domácnosti, druhu a rozsahu užívaných pozemkov, ich triedy, počtu dobytka, množstva dorobeného sena a pod. V r. 1598 bol vyhotovený dikálny súpis Tekovskej stolice. Podľa neho sa v Jastrabej zdanilo 56 domov resp. usadlostí v polovičnej a štvrtinovej velkosti. Spod zdanenia sa vyčlenili fara a farský mlyn, obydlia vtedajšieho richtára a dvoch dedinských voliarov.¹⁴

Obyvateľstvo Jastrabej sa zaoberalo poľnohospodárstvom, drevorubačstvom, uhliarstvom, predpokladá sa prevádzanie niektorých tradičných druhov dedinských remesiel ako napr. kováčstva. Poľnohospodárska pôda sa získavala klčovaním, vypaľovaním, čomu napovedá chotárny názov Žiarce známy už v 17. storočí. Lesné bohatstvo Jastrabej a okolitých dedín sa stávalo častá predmetom súdnych sporov zemepanských vrchností. Stretali sa tu záujmy svätokrížskeho panstva, šašovského panstva a mesta Kremnice. Spory sa dotýkali otázok vymedzenia chotárov, nakoľko dochádzalo k neoprávnenému záberu lesov susediacimi panstvami. V rozsiahlom spore medzi Kremnicou a šášovským panstvom v otázke vymedzenia hraníc chotára, sa predmetná vec riešila y r. 1656 - 1657 na zasadnutiach Tekovskej stolice. Sporu sa zúčastnili aj obyvatelia Jastrabej a Bartošovej Lehôtky, ktorí svojimi výpoveďami potvrdili vymedzené hranice Ihráča a zároveň neoprávnené zabratie časti ihráčskych lesov mestom Kremnica.¹⁵

V neskoršom stredoveku sa u Jastrabej predpokladá cestná radová zástavba s dominantným kostolom sv. Michala Archanjela a farou. Poloha kostola v prameňoch 18. storočia sa vyznačuje, že leží na konci dediny (in fine pagi). Patrocínium jastrabského kostola podľa častého zvyku na Slovensku malo byť pečatným obrazom obecnej pečate. Heraldická analýza odtlačku obecnej pe­čate Jastrabej z obdobia 17. storočia ukázala, že patrocínium kostola sa nepre­nieslo do pečatného obrazu pečate Jastrabej. Odtlačok obecnej pečate Jastrabej na písomnosti zo 17. storočia má datované vyhotovenie pečate s letopočtom 1567, čiže Jastrabá už v druhej polovici 16. storočia používala pečať. V podstate Jastrabá prevzala do svojej pečate symbol ostrihomského arcibiskupa sv. Vojtecha. Patrón kostola sv. Michala Archanjela nie je vyobrazený na pečati, ale postava biskupa s mitrou na hlave a v pravici s krížom, v ľavici s berlou. Postava biskupa sa identifikovala ako sv. Vojtech.¹⁶ Odtlačok pečate, ktorý je vo viacerých častiach totožný s pečaťou doposiaľ známou ako najstaršou, sa nachádza na písomnosti z 30. mája 1774.¹⁷ Podľa nej jastrabský farár Anton Ferencfi uzatvoril dohodu s jastrabským richtárom Matejom Vozárom, boženíkmi (prísažnými) Jozefom Beňom a Matejom Vitgaškom o užívaní farskej lúky Kostolná. Pečatný obraz odtlačku pečate na tejto písomnosti je námetove totožný s odtlačkom na písomnosti zo 17. storočia, aj keď je v pomerne horšom stave hlavne v spodnej časti. Líši sa iným dispozičným umiestnením postavy biskupa, mitra na hlave zasahuje do kruhopisu, v spodnej časti vzhľadom na poškodenosť nie je možná identifikácia vyobrazenia. Kým písomnosť zo 17. storočia má pečať s pravdepodobným vročením 1567, písomnosť z r. 1774 má pečať s vročením podľa nášho úsudku s r. 1756. Vročenie je delené aumiestnené po bokoch hlavy sv. Vojtecha. Zásadný rozdiel je badateľný v dispozícii textu kruhopisu. Aj keď kruhopisy pečatí na obidvoch písomnostiach sú poškodené, je medzi nimi rozdiel. Na pečati písomnosti zo 17. storočia kruhopis možnočítať ako SIGILLUM ......... IASTRABIENSIS PAGI /Pečať Jastrabskej obci alebo obce Jastrabá/. Na pečati písomnosti z 30.5.1774 kruhopis má text (SI)GILUM PAG(I) (J)ASTRA(B)IENSI /Pečať obce Jastrabskej alebo obce Jastrabej/. Z vyššie uvedeného vyplýva, že Jastrabá používala pečať od druhej polovice 16. storočia, v polovici 18. storočia mohlo dôjsť k strate, poškodeniu typária - pečatidla. V r. 1756 obnovila pečať, ktorá námetove je totožná s pečaťou z r. 1657, zachovanou na písomnosti zo 17. storočia, vročením a inými znakmi sa od nej odlišuje. Do ktorého obdobia túto pečať Jastrabá používala, sa nám nepodarilo z historických prameňov zistiť.