Mikuláš Čelko

510. výročie prvej zistenej písomnej zmienky o Jastrabej sa stalo impulzom k podrobnejšiemu nahliadnutiu do historických prameňov a z nich k nadobud­nutiu nových poznatkov o histórii obce. Doterajšie historické práce s proble­matikou vývoja regiónu, viac menej spracované na úrovni štúdií a článkov v podstate dokázali starobylosť Jastrabej, siahajúcej do omnoho skorších období ako je rok 1487, kedy sa dedina po prvý raz objavila v historickom písomnom prameni. Predložený príspevok si vzhľadom na pomerne široký časový rámec nekladie nárok na podanie úplného a v náväznosti na iné vedecké disciplíny komplexného spracovania dejín Jastrabej. V základných rysoch autor príspev­ku vytyčuje dôležité dejinné medzníky, súvislosti a vývojové trendy aj z pohľadu širšieho kontextu vývoj a celého regiónu, ktorého súčasť tvorilo územie Jastrabej.

Rok 1487 pre Jastrabú znamená symbol písomne doloženej identity obce. Často, najmä v staršej slovenskej historiografii, prevládali názory o prioritách prvej písomnej zmienky o obci. Túto považovali za dátum založenia obce, často s poukazovaním na neosídlenosť lokality do objavenia sa. prvej písomnej zmienky o nej. U Jastrabej poznatky súčasnej historiografie, a tiež niektorých vedných disciplín akceptujú jej existenciu oveľa skôr, ako je záznam v písom­nom prameni z r 1487 V tomto smere poznatky o začiatkoch ľudskej činnosti na území Jastrabej vychádzajú z archeologických nálezov predmetov Viace­rých pravekých kultúr. Tieto dokladujú sídlisko ľudu s kanelovanou kerami­kou, lužickej kultúry z mladšej. doby bronzovej a sídlisko z obdobia hallšiatského a rímskobarbarského.¹ Nálezy pravekých kultúr na území Jastra­bej dokumentujú v podstate už v praveku intenzívnu ľudskú činnosť.

Na objasnenie otázky o kontinuite osídlenia od praveku k počiatkom dalšej spoločenskej formácie si vyžaduje systematický archeologický výskum. Po­dobne pre staršie stredoveké obdobie feudalizmu by dopomohli k rozšíreniu poznatkov problematiky osídlenia výskumy jazykovedy, architektúry, dejín umenia. V prípade Jastrabej ako aj u iných susedných lokalít, historiografia nastupuje v súvislostiach spojených so vznikom prvých písomných údajov nachádzajúcich sa v historických prameňoch. Tieto sa pre severnú časť Tekov­ského komitátu /stolice/, na území ktorého sa formovala osada a dedina Jastrabá, viažu na skoršie obdobia ako je druhá polovica 15. storočia, kedy sa v konkrétnej forme Jastrabá uviedla v písomnom prameni.

Stredoveké dejiny Jastrabej a okolitých obcí Bartošova Lehôtka, Pitelová, Nevoľné, Stará Kremnička až do zrušenia feudálnych vlastníckych vzťahov, je možné sledovať v kontexte vývoja panstva ostrihomského arcibiskupstva, majúceho sídlo v Sv. Kríži dnešný Žiar nad Hronom/. Situáciu pred rokom 1487, nakoľko Jastrabá a okolité spomenuté dediny nie sú alebo len ojedinele sú uvedené v historických prameňoch pred týmto dátumom ako napr. Stará Kremnička, umožňujú v základných vývojových rysoch ozrejmiť pramene o nadobúdaní pôvodne kráľovského majetku v severnom Tekove ostrihomským arcibiskupstvom. Arcibiskupstvo sa stalo pre Jastrabú, Bartošovu Lehôtku, Pitelovú, Nevoľné, Starú Kremničku a ďalšie dediny z regiónu Sv. Kríža feudálnym vlastníkom.

Ostrihomské arcibiskupstvo patrilo k najväčším feudálnym pozemkovým vlastníkom v rámci Uhorska. Konštituovanie majetkov arcibiskupstva sa kla­die do obdobia prelomu 1 0. -11. storočia. Prienik v majetko právnych vzťahoch do severnejších častí Slovenska a v nich vytváranie pozemkového vlastníctva je viazané na 11. - 12. storočie. Do začiatku 16. storočia ostrihomské arcibis­kupstvo na Slovensku vlastnilo 176 lokalít.²

Je pravdepodobné, že územie severnej časti Tekova sa začlenilo do majetku arcibiskupstva už pred 13. storočím, hoci písomne je doložené v r. 1209 vo forme územného celku Šúšolie /Susol/, ktorého centrum sa malo nachádzať v chotári Sv. Kríža. Snahou arcibiskupstva o získanie severnéhaTekova vychádzalo z jeho lesného bohatstva. Územím Súšolia prechádzali obchodné cesty, cirkevne patrilo do tekovského archidiakonátu, v jeho rámci však tvorilo samostatný celok, vicearchidiakonát. Tento sa neskôr označoval ako svätokrížsky dištrikt.³ Geograficky a správne sa severný Tekov členil podľa majiteľov.

V ňom sa sformovalo územie šášovského hradného panstva s osadami a neskôr dedinami Ihráč, Kľačany, Trnava Hora, panstvo ostrihomského arcibiskupstva so sídlom v Šv. Kríži s jastrabou, Bartošovou Lehôtkou, Pitelovou. Nevoľným. A územie prináležiace slobodnému kráľovskému banskému mestu Kremnici s Veterníkom, Hornou a Dolnou Vsou. Záujem majiteľov sa v prvom rade sústreďoval na lesy. Enormné úsilie v získavaní území prejavovala najmä Kremnica, hlavne z dôvodov potreby dreva pre zabezpečenie banských prevádzok, hutníckych zariadení. Záujmy týchto troch majiteľov už v 15. storočí doviedli k dlhodobým vzájomným chotárnym sporom.

Podľa poznatkov súčasnej historiografie je Jastrabá zaraďovaná k najstar­ším lokalitám severného Tekova. K tomuto je možné uviesť viacero akcepto­vateľných dôkazov. Jazyková interpretácia geografického názvu z etymologického hľadiska poukazuje na jeho slovenskosť a zároveň na zamest­nanecký charakter pôvodných obyvateľov lokality, súvisejúci s lovom. Podob­né je to aj u Lovče, Prestavĺk.⁴